O otca som bojovala dvadsaťpäť rokov
Otca sa matke nepodarilo vymazať z môjho srdca
„Pamätám si na okamih, keď v jeden večer prišla za nami do izby mama. Všetkých nás objala a povedala, že odo dnes budeme na všetko sami, preto musíme držať spolu, len tak to zvládneme...Avšak, ja som sa ako dieťa veľmi trápila, lebo zrazu som prišla o otca...“
Súd rozhodol, že sa s jedným z rodičov, s otcom, môžu stretávať osemnásť hodín za mesiac - každú druhú sobotu od deviatej do osemnástej hodiny.
„Aj keď to bolo málo, na tento deň som sa veľmi tešila, od radosti som nemohla zaspať. Skoro ráno som celá roztrasená čakala, kedy zazvoní pri našich dverách...“
Neustále hádky matky s otcom však Ivanu a jej súrodencov postavili do roly zmäteného dieťaťa, ktoré nevie na koho stranu sa má postaviť. Čas, ktorý trávila so svojím otcom si naplno užívala.
„Často som si priala, aby sa deň s ním nikdy neskončil, aj keď som svoju matku taktiež milovala.“
V jej prítomnosti musela však svoje city k otcovi potláčať, čo pre ňu nebolo vôbec ľahké. Matke najviac prekážalo, že Ivana bola jeho obľúbencom.
„Vždy večer keď sme sa vrátili späť k matke, tíško som plakávala do vankúša a tešila sa na sobotu, keď budeme môcť byť opäť spolu.“
Dnes sa Ivana s jej otcom stretáva už pravidelne. No trvalo jej mnoho rokov, kým si túto „výsadu“ u matky presadila. Trpké detstvo poznačilo Ivanu natoľko, že diagnóza znela: „panická porucha“. Až po dlhšom období sa jej podarilo nájsť samu seba.
„Nikdy som sa svojho otca nechcela vzdať, je to môj jediný otec a nikdy mi neublížil. Čo sa však stalo medzi mojimi rodičmi a aký bol dôvod ich rozvodu, to ma nezaujíma. Viem, že zažili aj pekné chvíle. A že sa to skončilo? Stáva sa. Moja voľba bola správna, nevzdávam sa ani jedného rodiča, ani za cenu niekoľkoročného boja s mojou matkou.“
Dnes je rozvedená a nikdy nebránila, aby sa syn stretával s otcom a starými rodičmi. Nechcela, aby trpel tak ako kedysi ona v detstve.
„S názorom mojej matky sa nestotožňujem a nikdy sa ani nestotožním. Rodičia by si mali uvedomiť, že deti nemôžu trpieť za ich chyby a je jedno kto má podiel viny väčší. Na iné deti z podobných rodín to môže mať oveľa horší dopad, než „len panický strach“. Len to, čo bolo zlé a bolestné, vo mne zostane už navždy...“
Ivana Deáková, dcéra /39/
realitná maklérka
Bratislava
František Šavara /63/ otec
