Chýba mi otec

Alena vyrastala v kompletnej rodine s dvoma sestrami a rodičmi. To, čo zažívali doma, sa ani zďaleka nedalo nazvať rodinnou idylkou. Naopak, bolo to trápenie, plné úzkosti a strachu. „Kým moje spolužiačky chodievali do školy usmiate, tešili sa z každej chvíle prežitej s ich otcami, to moje bolo sprevádzané strachom z otca, obavami, nervozitou, panikou ba až depresiami a úzkosťou, ktorá sa po čase preniesla do môjho každodenného života.“

Závidím všetkým tých otcov ktorým na deťoch záleží

So sestrami sa vždy obávali príchodu otca, potichu sa schovávali a so zatajeným dychom a malou dušičkou čakali, ako príde otec domov naladený. Bude mať vypité, bude voči nim opäť agresívny?

„Veľakrát sme sa v noci budili na otcov krik, vulgarizmy a buchot hrncov, nezabudol pritom teatrálnom vystúpení otvoriť vchodové dvere, nech susedia vedia. Srdcia nám bili od strachu ako splašené, nemohli sme zaspať, ráno sme nemohli vstať do školy.“
Potom otec od rodiny odišiel. Najprv sa všetkým uľavilo. Ale po čase sa rany zahojili a deti cítili, že im len predsa niečo chýba. Nechýbali im tie scény a teror, ale chýbal im otec.
„Chýba mi otec ako osoba v živote človeka. Chýba mi otec ako inštitúcia, na ktorú sa môžete obrátiť, keď vás otravuje dotieravý nápadník, keď vás treba „hodiť“ na diskotéku, keď sa učíte šoférovať, keď vám nejde „matika“, keď neviete poskladať skrinku z domu s nábytkom. Prosto človek, ktorý pôjde na pivo s novým frajerom, aby si ho „preklepol“, človek, ktorý bude dojatý a hrdý, keď vás uvidí v šatách na stužkovej, ktorý skočí do obchodu po lieky, keď sa neviete od bolesti ani pohnúť.“

Otec po odchode z domu už ani raz neprišiel. Neozval sa ani sviatky, na narodeniny poslal akurát sms správu. V súčasnosti už všetky tri sestry majú svoje vlastné rodiny. Dnes je to už niečo, čo patrí minulosti. Ale stratené detstvo im už nikto nevráti.

„Už som si zvykla, už na nikoho nečakám. Všetko som mu odpustila. Všetko som pochopila. Občas to tak býva, že sa ľudia rozchádzajú. Len jednu vec mi doteraz nikto nevysvetlil. Ako je možné, že otec dal prednosť cudzím deťom pred svojimi, ako je možné, že nás vidí len ako požieračov peňazí, ako je možné, že má takú drzosť, aby nám klamal do očí, ako je možné, že nás nemiluje a nie sme preňho celý jeho život? Opravte ma, ak sa mýlim, ale ja si predstavujem rodičovstvo inak.“

„Závidím, zlá vlastnosť, ale ozaj závidím, všetkých tých skvelých otcov. Tých milujúcich otcov, ktorí by sa rozdali, predali na orgány, dali vŕtať do kolena, len aby ich dieťa bolo šťastné. Je veľmi smutné, že mnoho takýchto otcov je ukrátených o otcovstvo. Čo otcov, ale tých detí! A nikto z nich za to nemôže.“

Alena, dcéra, 25 rokov
študentka,
Prešov

Otec spĺňa v živote dieťaťa nenahraditeľnú rolu. Ak dieťa vyrastá bez otca, stráca možnosť mužského pohľadu na svet, časť jeho života sa stáva neúplnou, ako osobnosť dieťa trpí, pretože mu chýba druhý rodič.